Uhorsko

Uhorské kráľovstvo Magyar Királyság Regnum Hungariae Königreich Ungarn ↓ 1000/1001 – 1918 ↓ vlajka znak
Hymna: Himnusz
Motto: Regnum Mariae Patrona Hungariae
Geografia Uhorské kráľovstvo v roku 1190
Hlavné mesto	Ostrihom (1000/1001 – 1256) Temešvár (1315 – 1323) Vyšehrad (1323 – 1408) Budín (1256 – 1315; 1408 – 1485; 1490 – 1541; 1783 – 1873) Viedeň (1485 – 1490) Bratislava (1536 – 1783) Debrecín (1849) Budapešť (1873 – 1918) Stoličný Belehrad (sídlo panovníkov od roku 1000/1001 do roku 1543)
Rozloha	282 870 km² (v roku 1910)
Najdlhšia rieka	Dunaj
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	18 264 533 (v roku 1910)
Národnostné zloženie	Maďari, Slováci, Rumuni, Rusíni, Nemci, Srbi, Chorváti, Slovinci
Jazyky	Úradné jazyky: latinčina (1000/1001 – 1784; 1790 – 1844) nemčina (1784 – 1790; 1849 – 1867) maďarčina (1836 – 1849; 1867 – 1918) Ostatné jazyky: poľština, rumunčina, slovenčina, chorvátčina, slovinčina, srbčina, taliančina, stará bieloruština, karpatská rómčina, jidiš
Náboženstvo	rímskokatolícka cirkev, kalvinizmus, luteranizmus, pravoslávna cirkev, východné katolícke cirkvi, unitárstvo, judaizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Materský štát	Habsburská monarchia (1526 – 1804) Rakúske cisárstvo (1804 – 1867) Rakúsko-Uhorsko (1867 – 1918) Krajiny svätoštefanskej koruny (1867 – 1918)
Mena	zlatý florén (1325 – 1553) toliar florin (1754 – 1867) forint (1867 – 1892) koruna (1892 – 1918)
Vznik	25. decembra 1000/1. januára 1001 (korunovácia Štefana I.)
Zánik	13. novembra 1918 (Karol I. sa na nátlak maďarských politikov zriekol svojich panovníckych práv v Uhorsku) 16. novembra 1918 (vyhlásenie Maďarskej ľudovej republiky)
Predchádzajúce štáty: Uhorské kniežatstvo Nitrianske kniežatstvo Osmanská ríša Sedmohradské veľkokniežatstvo Nástupnícke štáty: Prvá maďarská republika Prvá česko-slovenská republika Nemecké Rakúsko Rumunské kráľovstvo Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov

Uhorsko (lat. Hungaria/Vngaria, maď. Magyarország, nem. Ungarn/Hungarn,chorv. a srb. Ugarska, rum. Ungaria) alebo uhorský štát bol multietnický^[1] štátny útvar v Karpatskej kotline od roku 895/896 do roku 1918. Do roku 1000/1001 bol kniežatstvom a teda sa pre toto obdobie (dnes) nazýva aj Uhorské kniežatstvo. Od roku 1000/1001 do svojho zániku bol kráľovstvom a teda sa pre toto obdobie nazýva aj Uhorské kráľovstvo (lat. Regnum Hungariae/Vngarie, nem. Königreich Hungarn resp. v posledných desaťročiach Königreich Ungarn, maď. Magyar Királyság, chorv. a srb. Kraljevina Ugarska, rum. Regatul Ungariei). Niektorí slovenskí autori (napr. Encyklopédia Slovenska) používajú inú terminológiu: pojmy Uhorské kráľovstvo a Uhorsko považujú za synonymá a namiesto Uhorského kniežatstva hovoria o Gejzovom kniežatstve.

Od roku 1526 do svojho zániku (čiže takmer 400 rokov) bolo Uhorsko integrálnou a trvalou časťou habsburskej monarchie, čiže rakúskej monarchie, preto nemalo vlastných vládcov (jeho vládcami boli panovníci Rakúska, ktorí boli formálne korunovaní aj za uhorských kráľov) a do roku 1867 bolo politicky aj hospodársky riadené z Viedne (hoci formálne malo aj vlastné inštitúcie). Približne od roku 1541 do konca 17. storočia bolo Uhorsko územne obmedzené na dnešné Slovensko, Burgenland a západné Chorvátsko a menšie priľahlé oblasti a nazývalo sa Kráľovské Uhorsko. V rokoch 1804 – 1867 bolo Uhorsko zároveň časťou Rakúskeho cisárstva, v rokoch 1867 – 1918 bolo zároveň súčasťou Rakúsko-Uhorska a v rokoch 1849 – 1867 bolo zároveň (rakúskou) korunnou krajinou.

Uhorsko bolo značne mnohonárodné. Napr. na konci 18. storočia tvorili v Uhorsku (vrátane Sedmohradska, ale bez Chorvátska-Slavónska) podľa rôznych prepočtov Maďari len 29 %^[2] alebo len 37,7 %^[3] obyvateľstva, ostatní obyvatelia boli Nemaďari. V Uhorsku vrátane Chorvátska-Slavónska bol podiel Maďarov ešte nižší. Ani v Uhorsku bez Sedmohradska (a zrejme bez Chorvátska-Slavónska) netvorili Maďari väčšinu, keďže na konci 18. storočia podľa niektorých prepočtov v takto vymedzenom území tvorili 41,55 % obyvateľov^[4]. Podrobnosti pozri v článku Národnostné zloženie Uhorska. Ako úradný jazyk sa od počiatku používala latinčina, v rokoch 1784 – 1790 a 1849 – 1860 nemčina a v rokoch 1836/1844 – 1849 a 1860 – 1918 maďarčina. Zastúpenie slovanských jazykov (neskôr najmä slovenčiny) bolo také vysoké, že uprostred stredoveku franskí kronikári označovali Uhorsko ako slovanskú krajinu a v polovici 18. storočia sa v hesle Uhorsko Diderotovej encyklopédie tvrdí, že „maďarský jazyk je slovanské nárečie, a teda je príbuzný s jazykmi Čiech, Poľska a Ruska“.^[5]

1. ↑ Gerhard Stickel: National, Regional and Minority Languages in Europe
2. ↑ Jászi, O.: A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés, 1912 [1]
3. ↑ MÉSÁROŠ, J. Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. 487 s. ISBN 80-224-0808-5. najmä str. 414 a nasl.
4. ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2013. 787 s. ISBN 978-80-555-0921-1. S. 463.
5. ↑ Diderotova encyklopédia - H